O OBDAROVANÍ

            „Skutočne už nemáme nič?“ úzkostlivo som sa opýtala svojho manžela na stav našich finančných rezerv. Mlčky pokrčil ramenami a zakrútil hlavou. „Nehnevaj sa, ale na darček pre mňa naozaj neuvoľním ani korunu. To nie je dôležité...“ Rozumela som tomu, o čom hovorí. Bolo mi jasné, že z jedného platu pri dvoch malých deťoch sa ťažko dá niečo ušetriť, zvlášť, keď v poslednej dobe sa nám akoby naschvál vždy niečo pokazilo. Musela som to prijať, ale bolo mi z toho smutno.
            Manžel mal totiž okrúhle narodeniny a ja so svojimi dcérkami sme už dva mesiace vymýšľali, čo mu kúpime. Chystali sme veľkú oslavu. Pozvali sme dedkov a babky. Musí to byť krásne. Najdôležitejšia udalosť roka. Ocko je totiž náš „veľmi dôležitý človek“. A teraz také sklamanie!
            No nič... Peniaze nás predsa nemôžu zastaviť! Niečo predsa musíme vymyslieť! Aj kvôli deťom, ktoré sa v takýchto situáciách života učia rozoznávať, čo je podstatné. Tak ako to zvládneme?
            Dlho som si s tým lámala hlavu. Postupne som zamietla niekoľko nápadov. Požičať si? To je nezmysel! Nemala by som to potom z čoho vrátiť... Nejako si privyrobiť? Pri dvoch malých deťoch vylúčené... I tak som bola dosť vyčerpaná.
            Potom mi napadlo... A čo tak nehmotný dar?
            A tak sme si s dcérkami pripravili pre jubilujúceho ocka veľkolepý koncert. Oslavné pásmo piesní a tancov. Použili sme všetky dostupné bubienky, chrastítka, píšťalky, dokonca i triangel. Dievčatá sa „v ten slávny deň“ odušu točili v sukienkach, potriasali mašličkami vo vlasoch a so vzrušenými tváričkami vydávali zo seba to najlepšie. To bol ich dar pre najlepšieho ocka!
            Keď si dnes, po rokoch, prezeráme fotky z vtedajšej oslavy ockových narodenín, sme stále všetci presvedčení, že to bola jedna z najkrajších a najvydarenejších osláv, akú sme kedy zažili.

(spracované z knihy Hany Pinknerovej, O darech)